Dvoch mužov, ktorí sa narodili s 23-ročným časovým odstupom na Liptove, spojila Nexteria – organizácia, ktorá pomáha mladým ľuďom rásť. Spolu s nimi prináša pozitívne zmeny a vytvára tak lepšiu budúcnosť Slovenska. Práve v nej zdieľali svoj pohľad na svet a zvlášť lásku k horám a k Slovensku. V našom rozhovore sme sa rozprávali s Mariánom Hudecom, CEO Nexterie a Lukášom Baránekom, študentom Nexteria Leadership Academy Košice. Ich snom bolo vystúpiť na vrchol Oldoinyo Oibor – Biela hora (masajský názov) alebo svahilsky Kilima Njaro, čo v preklade znamená Svietiaca hora.

Lukáš, vitaj na Slovensku, v prvom rade ti gratulujem k zdolaniu Kilimandžára a gratulujem ti k svetovému rekordu, lebo ty si nielen že zdolal Kilimandžáro, ty si to posunul ešte ďalej. Ty si tam navaril slovenské bryndzové halušky, čo je úžasné. Povedz nám tvoje prvé dojmy, keďže si práve teraz priletel z Afriky. Ako sa cítiš, ako to vnímaš?

L: V prvom rade, a toto komunikujem už od začiatku, mal som skvelého mentora a skvelý tím v Afrike, veľmi ďakujem tebe, Marián, aj môjmu tímu v Afrike, lebo bez nich a ani bez teba ako mentora by som to nezvládol.

Kilimandžáro nebola pre mňa taká turistiká výzva, lebo som trénoval veľmi aktívne a bolo to pre mňa v zásade ľahké, ale logisticky naplánovať, ako dostať bryndzu do Tanzánie, ako skoordinovať tím deviatich ľudí v tom, kto čo bude robiť, kto ide so mnou na vrchol, bolo veľmi náročné. My s mojím africkým tímom sme si ešte večer predtým v basecampe k tomu sadli a rozdelili sme si úlohy – kto čo bude natáčať, kto čo hore vynesie, aby sme takto minimalizovali čas, počas ktorého budeme na vrchole.

Čo bolo pre vás najviac náročné?

M: Odísť od rodiny, keďže deti sú ešte malé a samozrejme aj vedomie, že môj fyzický fond už nie je taký, ako bol predtým. V podstate som nevedel úplne odhadnúť, do čoho idem, keďže som prvýkrát išiel na takýto výstup, povedzme, že svetový. Je iné, keď ideš v Tatrách na túru, no stále mám oveľa väčší rešpekt pred tým, keď je to skoro 6 000 m n. m. a vôbec neviem, ako moje telo zareaguje. Takže kombinácia týchto dvoch faktorov: rodina a zdravie.

L: Pre mňa bolo bez pochýb najviac náročné logisticky naplánovať celý výstup. Od prepravy bryndze z Liptova až po koordináciu tímu v Tanzánii. Bola to pre mňa výzva, ako osobná tak líderská. Viem, že za dva týždne, ktoré som v Tanzánii strávil, som sa vrátil viac hodnotovo spojený so sebou samým, než keď som tam ešte v strese odchádzal.

Marián, ty si sa pred výstupom pripravoval aj fyzicky. Vnímal si, že ti hypobarická komora pri výstupe pomohla?

M: Jednoznačne áno, určite by som chcel dať hypobarickú komoru do pozornosti všetkým, ktorí uvažujú nad vysokohorským výstupom. Myslím si, že ma výborne pripravila v tom, že som nemal ani náznak zdravotných ťažkostí, ani výškovú chorobu (ide o ťažkosti v dôsledku nižšieho parciálneho tlaku kyslíka vo väčších výškach, AMS – acute mountain sickness – akútna horská chroba, poznámka autorky). Veľakrát som počul o prípadoch ľudí, ktorí boli dobre fyzicky disponovaní aj pripravení, no výstup nezvládli práve kvôli výškovej chorobe.

L: V mojom prípade som vo výške cca 5 100 m n. m. začal pociťovať miernu bolesť hlavy, resp. skôr taký stav u človeka, ktorý si dá dve pivá, takú jemnú malátnosť. Prišlo mi, že keď sme už vyšli nad Stella point – nad finálny hrebeň – bol tam taký lepší čerstvejší vzduch a to ma prebudilo.

Cítil si ty niečo podobné alebo tým, že si bol predtým v hypobarickej komore, nezaznamenal si vôbec nič?

M: Z hľadiska kyslíka som nepociťoval žiadne ťažkosti, ale keď spomínaš Stella point (5 756 m n. m., sedlo deliace cca 150 výškových metrov od vrchola Uhuru), tam som chytil jedinú malú krízu. V jednom momente som sa zastavil a pociťoval som, ako keby mi stuhli nohy, potreboval som chvíľu len tak sedieť na skale. Vtedy som si povedal dôvod, prečo som sem prišiel, začal som s tým v hlave pracovať – opakoval som si, že jednoducho chcem posunúť svoje vlastné hranice, vidieť niečo zaujímavé a na druhej strane chcem aj deťom ukázať a byť vzorom v tom, že hranice sa dajú prekonávať a dá sa to urobiť aj normálne bezpečne, nemusí to byť nič šialene extrémne. Vtedy som sa namotivoval a “rozbehol” sa hore. 🙂

L: U mňa dva dni pred vrcholom sa objavili nejaké žalúdočné problémy, nebolo mi dobre a zároveň na mňa dopadala úzkosť. Boli sme práve v Barranco kempe, kde sa spájajú tri cesty. Bolo tam veľmi veľa ľudí, no ja som sa cítil strašne sám, lebo som si uvedomil, že nikoho z tých ľudí nepoznám. Môj tím bol akurát zaneprázdnený prípravou večere a ja som bol napospas pocitu osamelosti tísícky kilometrov od mojich blízkych a známych. Bolo to ťažké. Tým, že som nemal prípravu v hypobarickej komore ako Marián, spoliehal som sa hlavne na môj tréning a aj na dýchanie podľa metódy Wima Hofa, ktoré mi fyzicky, ale aj psychicky pomáhalo stáť pevne na zemi.

V akej veľkej skupine si kráčal až na vrchol?

M: My sme boli väčšia výprava, 18 cestovateľov zo Slovenska.

L: Naša výprava zahŕňala 1 vodcu, 1 kuchára a 7 nosičov, čiže spolu 9 ľudí z Tanzánie a ja – stratený cestovateľ. 😀

Koľkí z vás vyšli až na vrchol?

M: Práveže sme to vyšli všetci. Mali sme informácie aj o inej slovenskej výprave, že zdolanie vrcholu nebolo úspešné, zasiahlo ich zlé počasie a nemohli pokračovať ďalej. Ono je to tam veľmi vrtkavé, stačí, že sa zmení počasie a úplne sa zmenia predpoklady na výstup.

L: My sme uskutočnili výstup v tzv. suchej sezóne (dry season), čo je prakticky oveľa ľahšie než tí, ktorí boli na Kilimandžáre v tzv. mokrej sezóne (wet season), čo bol aj tvoj prípad, Marián. A rovnako aj u nás vyšli všetci.

Ako často pršalo počas vašej výpravy?

M: Počas cesty hore nám pršalo len jediný raz a aj to sme stihli utiecť, schovali sme sa do stanu, teda nezmokli sme. Veľmi nám to pomohlo, pretože mokré veci v tých podmienkach nevieš vysušiť, mokré veci sú samozrejme aj ťažšie na nosenie, každopádne dážď pri výstupe komplikuje veci. Ale zase na druhej strane mám pocit, že tie naše fotky boli trochu krajšie, aspoň vizuálne sa mi zdá, že na nich bolo viac snehu, že to celkovo pôsobilo inak, povedal by som, že viac idylicky. Keď som dorazil na vrchol, mal som pocit, ako keby som prišiel do neba. Síce neviem presne, ako vyzerá nebo, ale takto si ho predstavujem: kombinácia ranný východ tropického slnka a ľadovec. Nezabudnem na ten úžasný pohľad, ako sa rovníkové slnko zapiera do snehovej pokrývky.

L: My sme mali s výnimkou jedného dňa úplne sucho. Na púšti sa to prejavuje tak, že noci sú extrémne chladné a dni extrémne teplé. Okrem toho nás väčšinou ráno postretla rosa, takže aj napriek suchej sezóne sme mali sušenia až až.

Ako to vyzeralo počas výstupu so snehom? Bola všade snehová pokrývka, keď ste vyšli až na vrchol?

M: Hore áno, v podstate tie posledné výškové metre bola snehová pokrývka, ale to bolo vyslovene o vrchole.

L: Na vrchole bol ľadovec. Sneh v tomto období nie je, no bolo vidno, že ten ľadovec kvôli globálnemu otepľovaniu pomerne rýchlo ustupuje. Odhaduje sa, že v priebehu cca 7-10 rokov sa tento ľadovec úplne roztopí.

Lukáš, ty si urobil taký výnimočný počin – uvariť halušky, nie hocijaké ale bryndzové. Ako sa toto zrodilo, prečo halušky, prečo na Kilimandžáre?

L: Rozmýšľal som ešte v januári tohto roku nad tým, čo by som chcel tým výletom a výstupom na Kilimandžáro dosiahnuť. Rozmýšľal som nad tým veľmi dlho a uvedomil som si, že to, čo mi je veľmi blízke, je téma národnej hrdosti a vnímam to aj cez Nexteriu a aj cez DASATO. My Slováci by sme mali byť viac hrdí na to, že sme Slováci. Mali by sme mať dôvody, prečo tu na Slovensku ostať a budovať si svoju identitu. S touto myšlienkou v srdci som premýšľal nad tým, ako to viem pretaviť na Kilimandžáre. Spomínam si na to veľmi jasne, v jeden večer mi napadlo, že to budú halušky, keďže bryndzové halušky sú naše najviac znárodnené jedlo a zvyšok je, ako sa hovorí, história.

M: Mne sa veľmi páči, že ty Lukáš ako reprezentant novej generácie a zároveň študent našej Nexterie si hrdý na svoju krajinu, na to, odkiaľ pochádzaš. Je mi to veľmi sympatické. A zároveň nás s Lukášom spája, že sme sa narodili v jednom meste, v Liptovskom Mikuláši, aj keď ja som vyrastal v Žiline, ten počiatočný bod máme rovnaký. Ak to takto zoberieme, že kde je to typickejšie, keď nie na severnom Slovensku, lebo sú tam kopce, salaše a tie bryndzové halušky sa viac spájajú so severným a prípadne stredným Slovenskom. Preto mi to príde ako super nápad a je perfektné, že sa Ti to na Kilimandžáre podarilo zrealizovať.

Ako prebiehal ten samotný proces na vrchole, predsa len tie fyzikálne zákony sú tam iné?

L: V prvom rade voda tam vrela rýchlejšie v dôsledku toho, že v takej vysokej nadmorskej výške je iný tlak. Keď voda dosahuje bod varu skôr, je to pri varení tak vysoko trošku problém. V základnom tábore sme neopomenuli prípravu a zisťovali sme, koľko času bude potrebné na to, aby sme halušky uvarili. Na vrchole sme zistili, že halušky už vreli, no ešte zďaleka neboli uvarené, lebo voda prišla rýchlejšie do bodu varu. Pôvodne sme plánovali byť na vrchole 20 minút, čo malo stačiť na celú prípravu, no trvalo nám to hodinu. Pobudli sme tami pomerne dlhý čas. Potom, čo sme prišli na vrchol, sme si urobili také zátišie, kde sme rozložili všetky veci a ingrediencie. Dokonca sme mysleli aj na to, že hore bude silnejší vietor a aby sme sa mu vyhli, bryndzové halušky sme varili na plynovom horáku, ktorý sme kvôli izolácii vetra umiestnili do vedra.

Ako chutili bryndzové halušky uvarené na Kilimandžáre?

L: Chutili trochu inak, ako sme zvyknutí na Slovensku. Okrem cesta – doniesli sme si už hotový mix strúhaných zemiakov, múky a soli – sme použili aj niektoré lokálne suroviny, napr. slaninu. Preto chutili mierne inak, ale boli veľmi dobré, dokonca aj tá naša slovenská bryndza po siedmich dňoch (cca 6 dní trvá výstup na vrchol) bola skvelá a podarilo sa nám ju celý čas dobre chladiť.

Veľmi dôležitou súčasťou tohto experimentu je aj tím ľudí, ktorí s tebou do toho išli. Bez nich by to asi nebolo možné. Poznali ste už predtým, alebo ste sa stretli až v Tanzánii?

L: Je to tak, bez nich by sa to nepodarilo. Dostal som na nich referenciu od kamarátky, ktorá s nimi už na Kilimandžáre bola. No to, že sme si dobre sadli, sa udialo až na mieste. Podľa mňa mali plné právo povedať, že ťa dostaneme na Kilimandžáro. Ale aby sme išli s tebou na vrchol uvariť halušky – tak do toho nejdeme, to je blbosť. Našťastie boli nesmierne ochotní a prívetiví a už od začiatku celého výletu, šesť dní pred vrcholom, sme diskutovali, ako si maximalizovať šance na zvládnutie tohto cieľa. Tím mi pomohol ingrediencie hore vyniesť a jednak mi nesmierne asistovali aj v natáčaní celého procesu, chvíľami som sa cítil ako taký influencer, čo bolo teda pre mňa strašné (smiech). Ale tie zábery sú skvelé práve vďaka nim.

Koľko porterov (nosičov) išlo s vami na vrchol?

M: Toto je veľmi zaujímavá téma. My sme ich mali spolu 51 ako 18-členná výprava, čo môže na jednej strane znieť ako šialene veľa. Mám veľmi rád, keď sú veci efektívne a hneď som si hovoril, že keby sa to celé preusporiadalo, nemusíme mať 51 nosičov. Ale ako som ich spoznával, pochopil som úplne iný rozmer toho celého. Nosiči z vynášok živia svoje rodiny, to, čo zarobia, je príjem ich celej rodiny. A robia vynášky opakovane, dva-trikrát za mesiac otočia Kilimandžáro. Z hľadiska filozofie zamestnanosti oni chcú, aby ich bolo čo najviac a chcú, aby jeden niesol stany, druhý vodu, tretí jedlo a ďalšie potrebné veci. Pri veľkej skupine to samozrejme nie je takto jednotlivo, ale dáva im to zmysel, zarába im to peniaze a pomáha ich rodinám. V konečnom dôsledku ti vedia vytvoriť perfektný servis, vďaka nim máš všetko, čo potrebuješ: teplé jedlo, vodu a toto všetko by sme sami nedokázali vyniesť. Tým pádom je ten počet taký relatívny, znie to ako veľa, ale na konci dňa to nie je veľa.

L: Z môjho pohľadu je to veľmi málo, ja som bol jeden a mal som 7 nosičov. A keďže vás bolo 18, pri počte 51 nosičov to vychádza zhruba traja nosiči na jedného. Z môjho pohľadu to veľmi pekne optimalizovali. Čo sa zabezpečovania rodín týka, viaže sa mi k tomu krásny príbeh a spája sa s jedným z našich nosičov menom Cheeks. Predposledný deň expedície som v tíme opýtal, na čo sa najviac tešia doma. Niekto povedal, že jedlo, ja som povedal, že sprcha a on povedal, že sa teší na svojho malého päťročného syna. Chvíľu sme sa o ňom rozprávali a na záver som Cheecksa zo žartu podpichol, či by na ďalší týždeň išiel aj s ostatnými z tímu opäť so mnou na vrchol. Viacerí s úsmevom odmietli, no Cheeks reagoval pozitívne. A to mi nesedelo, veď máš doma malého syna, na ktorého sa veľmi tešíš a teraz mi hovoríš, že by si išiel so mnou opät? A vtedy mi vysvetlil, že napriek tomu, že svojho syna veľmi ľúbi, vníma jeho blaho a finančné zabezpečenie ako podstatnejšie a preto by sa obetoval a išiel by opäť, aby mu bol schopný zabezpečiť prostriedky, ktoré jeho syn potrebuje.

Marián, ty si bol v skupine 18 ľudí, tiež ste sa vopred s nikým nepoznali?

M: Ja som do Tanzánie išiel s dlhoročným kamarátom, tam sme sa pripojili k väčšej výprave. No a toto bol pre mňa veľmi dôležitý moment, lebo chápem to tak, že Lukáš sa tam vybral sám a ocitol sa medzi cudzími ľuďmi, ktorí tam ale boli pre neho. Ja som bol s dlhoročným kamarátom, s ktorým sme v podstate všetko zdieľali. Ako jeden veľmi podstatný bod celého výstupu, boli práve tie naše dlhotrvajúce rozhovory. Každý deň počas výpravy sme mali niekoľko hodín, ktoré sme potrebovali zmysluplne stráviť, zregenerovať a vzhľadom na to, že tam bol veľmi slabý signál, telefonovanie veľmi neprichádzalo do úvahy. Všetko to bolo o rozhovore, čiže prebrali sme všetky témy, ktoré existujú v našom živote, aj v práci aj v súkromí. To, že som bol s niekým blízkym, tomu dalo ešte taký špeciálny náboj, že nie ja sám som vyšiel na Kilimandžáro, ale spolu sme vyšli na Kilimandžáro.

L: Ja som sa zo začiatku, na rovinu, v tých kempoch nudil. Každý deň sme okolo dvanástej putovanie skončili a potom do siedmej večera nie je veľmi čo robiť. Ale našťastie som to v úvode hneď v prvý deň vyriešil takým dramatickým príhovorom. Hovoril som o tom, že som tu v Tanzániii ako návštevník a nech ma nevnímajú ako nejakého bohatého západniara. Som tu pre to, aby som pochopil ich, ich spôsob života a aby som s nimi strávil čo najviac času. Zatlieskali mi, čo ma veľmi zahrialo pri srdci. To podstatné však bolo, že to prelomilo nejaké ľady a už od druhého dňa som v ich stane trávil 90% času. Učil som sa ich jazyk, rozprávali sme sa o témach ako vzťahy, práca aj politika v Tanzánii. A necítil som sa tým pádom až taký sám a keďže som tam nemal nikoho zo Slovenska bol som nútený socializovať sa s nimi a dozvedel som takto pomerne veľa o živote v Tanzánii.

M: Ešte mi napadla taká myšlienka, že nielen “čo”, t. j. cieľ – zdolať vrchol Kilimandžára – je dôležitý, ale aj “s kým” hrá pre mňa rovnako dôležitú úlohu. Ten zážitok by bol taký polovičatý, keby to nebolo o tom, že s kým. V mojom prípade je to blízky človek, a v tvojom prípade, Lukáš, je to spoznanie ich kultúry a mentality a tým, že prenikneš medzi domácich, má to ešte taký väčší cestovateľský význam, ale stále tam hrá tú úlohu to, kto je s tebou pri tom.

L: Určite áno. Občas mi tam chýbalo mať tam nejakého Slováka, s kým sa môžem porozprávať bez jazykovej bariéry. Ale našťastie moji členovia tímu boli veľmi ochotní a priateľskí a vnímali ma ako jedného z nich.

Prečo ste sa rozhodli ísť a zdolať Kilimandžáro? A tiež každý z vás bol v inom ročnom období, dohodli ste sa vopred, alebo to bolo nezávisle od seba?

M: Ešte v 80-tych rokoch som trávil veľa času krúžkovaním a podčiarkovaním miest, ktoré by som chcel navštíviť. Samozrejme Kilimandžáro bolo viackrát zakrúžkované a vrchol Uhuru bol obkolesený krúžkami niekoľkonásobne. Neviem prečo, ale možno práve kvôli tomu, že v tej Afrike tak svieti. Afrika sa nám typicky nespája s vysokými pohoriami. No pod Afrikou si väčšinou predstavíme niečo iné a možno práve preto ma to na tej mape zaujalo. A o niekoľko rokov neskôr sme boli s kamarátom na futbale a rozprávali sme sa o tom, čo hodnotné by sme mohli vymyslieť a padla myšlienka, že Kilimandžáro. Je to vrchol, ktorý vieme zdolať aj tak, že nemusíme byť horolezci. Technicky to nie je až také náročné, takže vlastne ktokoľvek z nás by ho zdolal, len sa na to potrebujeme adekvátne vybaviť a pripraviť. S kamarátom nás to len utvrdilo v tom, že ideme do toho. Bolo to spontánne rozhodnutie, až toľko sme nad tým nerozmýšľali a potom ako sme začali všetko plánovať, už sa nedalo vycúvať. Jednoducho sme išli a zažili. A sme za to veľmi vďační.

L: Nad Kilimandžárom som uvažoval už od septembra minulého roku a keď som sa dozvedel, Marián, že tam pôjdeš, resp. že sa tam práve nachádzaš, tak ma to inšpirovalo, že už budem poznať osobne niekoho, kto tam bol a budem mať možnosť opýtať sa, aké to tam je. Moje prečo bolo veľmi jednoduché – chcel som vidieť ten výhľad. Je to u mňa vždy, keď idem na nejakú horu. Chcem vidieť tú horu, chcem vidieť, ako to tam vyzerá a pozrieť sa z perspektívy, ktorú má len zlomok populácie. Mám za sebou Grossglockner (3 798 m n. m.), najvyšší vrch v Rakúsku, Mont Blanc (4 808 m n. m.), najvyšší vrch Álp, zdolal som aj najvyššiu horu Španielska – nádherná sopka Pico del Teide (3 715 m n. m.) na ostrove Tenerife, kde som videl zaujímavé prepojenia medzi Tenerife a Kilimandžárom. Čiže Kilimandžáro a Uhuru (5 895 m n. m.) bol ďalší schodík na mojej ceste po svetových horách.

Aké sú vaše ďalšie turistické sny?

M: Do môjho atlasu som dal nový cieľ – Južnú Ameriku. Spája sa to s tým, že môj päťročný syn stále opakuje, že určite pôjde do Južnej Ameriky. Hovorím, že keď bude starší, tak by sme tam predsa mohli ísť spolu. A čo sa týka hôr, na začiatku sme si aj s kamarátom hovorili, že však nám už Kilimandžáro stačí, že už nemusíme ďalej vymýšľať. Ale prišla presne tá fáza, keď sme začali rozmýšľať nad tým, že či by nemalo byť niečo ďalšie, napr. Papua – Nová Guinea a Carstensz Pyramid (4 330 m n. m.) alebo Aconcagua (6 962 m n. m.) v Argentíne. No nerád by som predbiehal teraz, každopádne si myslím, že ešte niečo vymyslíme. Však to je na živote pekné, že stále príde nejaký zaujímavý podnet a keď to zažiješ, tak si za to vďačný.

L: Chystám sa ďalej do Himálají, čo bude pre mňa najväčšia výzva doteraz. Mám tam vyhliadnutý kopec vo výške 6 400 m n.m. s názvom Kalanag. Je známy tým, že je to polotechnický, polochodecký kopec a je to práve ten schodík, ktorý ma vie potom dostať do tých 7 až 8 000 m, kde by som sa jedného dňa chcel ocitnúť. Teda aj u mňa to má istú postupnosť.

Za rozhovor ďakuje a veľa šťastných výškových a cestovateľských kilometrov želá Judita Smatanová.