Jakub Tomiš (27 rokov) patrí k mladým angažovaným ľuďom, ktorým nie je ľahostajné, v akej krajine žijú. Aktívne sa už roky zapája do regionálnej politiky a kultúrnych aktivít v rodnej dedine Dolný Lopašov a spoluzakladal iniciatívu #somtu, ktorá sa stala víťazným projektom prezidentovej výzvy proti extrémizmu. Nedávno si odniesol spolu s Katarínou Kopčanovou Novinársku cenu za inovatívnu online žurnalistiku, a to sa len pred rokom a pol dobrovoľne prihlásil na pozíciu nového správcu Instagramu Denníka N. Za pomerne krátke obdobie sa mu podarilo vybudovať silnú sociálnu sieť a tridsaťnásobne zväčšiť publikum tohto mienkotvorného denníka na Instagrame. Prečítajte si inšpiratívny príbeh bývalého študenta Nexteria Leadership Academy.

Na pozíciu správcu Instagramu Denníka N si sa prihlásil dobrovoľne po diskusii, počas ktorej Filip Struhárik spomenul, že majú veľa nápadov, čo by mohli robiť, ale nemajú na to dostatok kapacít. Čo bolo tvojou motiváciou, aby si sa prihlásil?

Bolo to v decembri 2017 na diskusii #somtu offilne, kde som bol v publiku ako spoluzakladateľ tejto iniciatívy. Robil som si fotku do Instastories na môj profil a išiel som označiť Denník N. Všimol som si, že ich profil takmer vôbec nefunguje, za celý rok tam pribudlo len pár príspevkov. Mojou hlavnou motiváciou bolo, že som si uvedomil príležitosť pomôcť dostať do pozornosti mladých ľudí relevantné správy z Denníka N skôr ako sa tam dostanú dezinformačné médiá.

Mal si v čase, keď si oslovil Filipa Struhárika predstavu  o tom, ako začať? Ako si uchopil túto úlohu na začiatku a kedy sa dostavili prvé výsledky?

Mojou jedinou predstavou bolo, aby tam vôbec niečo pribúdalo. Denník N čítam takmer každý deň od ich vzniku primárne na webe. Viem teda, že denne zverejnia mnoho zaujímavých článkov, či rozhovorov. Prehľad o tom, čo sa práve deje mám aj vďaka ich Minúte po minúte, pozoruhodné články sa často šíria cez Facebook.

Pamätám si však na seba na strednej škole, na weby médií som chodil len sporadicky, sem-tam som si prečítal tlačený .týždeň. Instagram som teda vnímal, ako médium, kde sa správy môžu dostať aj k mladým, ktorí podobne, ako ja na strednej škole, médiá nesledovali. Hneď od začiatku som vedel, že nie je mojou ambíciou všetko dopodrobna vysvetliť a informovať o všetkom. Chcel som skôr komunikovať kľúčové správy a novinky, ktoré by mohli zaujať aj mladších čitateľov v krátkej výstižnej a vizuálne zaujímavej forme. Mojím cieľom bolo vytvoriť platformu, ktorá bude alternatívou k dezinformačným webom.

Mal si už predtým nejakú skúsenosť so spravovaním Instagramu pre nejakého klienta?

Vôbec žiadnu. Moja jediná skúsenosť s Instagramom je cez môj osobný profil @jakubtomis. Tam sa snažím uveriť tomu, že dokážem vďaka iPhone pekne fotiť a komunikovať spoločensky prospešné témy. Dynamika (ne)pribúdania počtu followerov však hovorí opak (smiech).

Ten samotný začiatok pre Nko bol pre mňa dosť neuveriteľný. S Filipom Struhárikom sme sa dovtedy nepoznali, len sme sa evidovali na Facebooku. Stretli sme sa v kaviarni v centre mesta, nevedel som, čo od toho čakať a sám seba som spochybňoval, či to je dobrý nápad, lebo to pokojne mohlo dopadnúť aj veľkým failom.

Filip ma vtedy prekvapil, lebo mi dal hneď po krátkom intre prihlasovacie údaje. Povedal mi, že na neho pôsobím ako príčetný človek a nech to robím, ako uznám za vhodné. A ak by náhodou niečo nevyšlo, tak sa mi ozve. Pamätám si tú veľkú zodpovednosť, kým som pridal prvý post. Všetko som veľakrát kontroloval, prerábal, článok dvakrát prečítal, dával si to skontrolovať. Odvtedy však už prešiel takmer rok a pol a z Nka doteraz neprišlo nijaké negatívne vyjadrenie. Tomáš Bella mi nedávno povedal, že je to vlastne malý zázrak, že im Instagram spravujú ľudia mimo redakcie a nie je im čo vytknúť.

Sleduješ Instagram iných mienkotvorných denníkov? Existuje nejaké médium, ktoré je pre teba v spravovaní sociálnych sietí inšpiráciou?

Zo zahraničných médií mi bol vzorom Instaprofil českého Respektu. Na Slovensku evidujem, že sa rozbehli SME, Aktuality, či Forbes Slovensko. Všímam si však aj niektoré nešťastné aktivity, ako napríklad Instaprofil Hospodárskych novín, ktorý v snahe získať nových followerov systematicky začne sledovať tisícky ľudí, aby im prišla od nich notifikácia a potom ich nehanebne odfollowuje. Katke, ktorá mi s Instagramom pomáha sa stalo, že už jej toto urobili cez 10-krát, čo pôsobí dosť komicky.

Photo by: Tomáš Halász

Spolu s Katarínou ste zvýšili sledovanosť Instagramu Denníka N z 1 637 fanúšikov na viac ako 33-tisíc fanúšikov – to je obrovský úspech. Ako sa vám to podarilo?

Podľa mňa za to môžu rôzne faktory a neviem, akú majú váhu. V prvom rade, Denník N je médium, ktoré má v časti spoločnosti veľmi zvučné meno. Zároveň, pridávame tam viaceré príspevky úplne každý deň, takže ten profil je stále na očiach. Snažíme sa dosiahnuť to, aby boli príspevky vizuálne príťažlivé a neomrzeli fádnosťou. Veľká vďaka patrí aj šikovným fotografom Nka Tomášovi Benedikovičovi a Vladimírovi Šimíčkovi za výborné fotky. A hlavne redakcii za to, že prináša stále zaujímavé témy.

V minulom roku už bol Instagram na Slovensku celkom populárny, ale prakticky žiadne médium ho nevyužívalo na denné spravodajstvo. Viac-menej to ekonomicky ani nedáva zmysel – od sledovania Instaprofilu po zakúpenie predplatného je relatívne dlhá cesta. Ja som to však začal robiť hlavne kvôli tomu, aby mladí ľudia dostávali správy z relevantného média a aj na základe nich robili svoje rozhodnutia, či už v diskusiách alebo pri voľbách.

Vražda novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej otriasla minulý rok celým Slovenskom. Túto tému sa vám podarilo spracovať na Instagrame natoľko atraktívne a zrozumiteľne, že ste za to dostali Novinársku cenu. V čom to bola pre vás najväčšia výzva?

Počas prvých týždňov po vražde sa neustále diali prelomové udalosti a vychádzali na povrch dôležité informácie. Denne bolo mnoho tlačoviek, vyhlásení a rozhovorov. Najväčšou výzvou bolo všetko spracovať a zverejniť včas – aby sa nestalo, že Fico odstúpi z pozície predsedu vlády popoludní, ale na Instagram sa to dostane až večer. Cítil som zodpovednosť za to, aby sa ľudia sledujúci profil Nka dozvedeli všetko podstatné.

Osobne som sa tiež zúčastňoval väčšiny zhromaždení Za slušné Slovensko, kde v mohutnom dave prakticky nebolo možné chytiť signál mobilného internetu. Napriek tomu, že som mal fotky a videá priamo z protestov, nemohol som ich pridať. Po každom proteste som teda utekal domov a popri sledovaní televízie som ešte dve hodiny pridával fotky, stories a prehľad všetkého podstatného, čo sa vtedy udialo.

Za slušné Slovensko je iniciatíva mladých angažovaných ľudí, ktorí sa neboja vyjadriť svoj názor nahlas. Svojimi demonštráciami dokázali postaviť na nohy celé Slovensko. Máš pocit, že sa mentalita ľudí na Slovensku mení? V čom vidíš najsilnejší odkaz iniciatívy Za slušné Slovensko?

Či sa mentalita ľudí naozaj mení, podľa mňa naplno ukážu až najbližšie parlamentné voľby. Výborne dopadli komunálne aj prezidentské voľby a veľmi si prajem, aby ľuďom už došla trpezlivosť s nečestnými politikmi a svoj hlas im nehodili ani v parlamentných. Keďže však vnímam spoločenské nálady a správy, ktoré sa dostávajú k ľuďom v regiónoch, obávam sa, že až takú významnú zmenu mentality vo voľbách nepocítime. Stále viac si uvedomujem, že ľudia, s ktorými som prepojený na Facebooku, či s ktorými sa stretávam v Bratislave sú len sociálnou bublinou. Nálady väčšiny Slovenska sa dajú naživo počuť od ľudí, keď sa vrátim domov do Dolného Lopašova, k snúbenici do Zamaguria alebo kdekoľvek inde do regiónov.

Najsilnejší odkaz iniciatívy Za slušné Slovensko vidím v tom, že potrebujeme pár angažovaných ľudí s dobrou myšlienkou, pre ktorú dokážu nadchnúť masy, ktorí s ňou súhlasia a dajú to najavo. Existuje mnoho ľudí, ktorí sú nespokojní so stavom Slovenska. Sami od seba však nejakú aktivitu nevyvinú, keď však vidia niečo, s čím súhlasia, radi sa pridajú.

Je dobrovoľníctvo a angažovanosť to, vďaka čomu sa podarí zmeniť Slovensko k lepšiemu? Napadajú ťa nejaké príklady?

Momentálne to tak do určitej miery je. Ľudia v neziskovkách, občianskych združeniach a iných iniciatívach často nahrádzajú funkcie štátu tam, kde zlyháva. Verím tomu, že významná pozitívna zmena môže nastať vtedy, keď krajinu budú viesť čestní a schopní ľudia. Vnímam to tak, že zdola je možné robiť veľa dobrého, ale v konečnom dôsledku vždy narazíte na určité mantinely systému. Oceňujem, že sa každý týždeň dozvedáme nové mená aktívnych ľudí, ktorí sa rozhodli vstúpiť do politiky. Pozitívnym príkladom môže byť napríklad Juraj Hipš – roky viedol neziskovú organizáciu Živica. Tá sa rôznymi aktivitami snaží zlepšovať vzdelávanie a životné prostredie na Slovensku. Dnes toto všetko prenechal svojim kolegom a rozhodol sa, že ide pomôcť ozdraviť školstvo zhora. Verím tomu, že keď sa kritické množstvo hodnotovo založených ľudí rozhodne ísť do politiky, môže nastať kľúčová premena. Máme tu veľa takýchto príkladov – okrem Juraja spomeniem napríklad Zuzanu Čaputovú, Matúša Valla, Erika Baláža a žiariaci príklad Andreja Kisku.

“Vďaka Nexterii som mohol sedieť s prezidentom za jedným stolom”

(Jakub Tomiš)

Si úspešným absolventom Nexteria Leadership Academy. Prečo si sa do tohto programu prihlásil? Ako ťa táto skúsenosť posunula a pripravila na profesionálny život?

V období, keď som sa prihlasoval, som mal už za sebou úspešne absolvovaný ročný program Sokratov inštitút zameraný na spoločenské témy. V tom čase som sa sťahoval z Brna do Bratislavy a v posledný deň prihlasovania na mňa vyskočil baner na Facebooku.

Oslovilo ma, akí ľudia podporovali tento program. Keďže som vtedy v Bratislave nikoho nepoznal, prišlo mi to tiež ako dobrý spôsob spoznať šikovných ľudí a vytvoriť si zázemie.

Zároveň som mal pocit, že vďaka Leadership Academy môžem získať hmatateľné skúsenosti, ktorými neskôr zaujmem na pracovnom trhu.

Nexterii vďačím za veľa. Vážim si ľudí, ktorých som vďaka tomuto programu mohol spoznať – nielen lektorov a mentorov, ale hlavne spolužiakov. Každý z iného prostredia, každý v niečom vyniká a snaží sa niečo dosiahnuť. Mám pocit, že v Nexterii sa stretávajú hodnotovo blízki ľudia a také prostredie je veľmi podnetné a motivujúce.

Vďaka Nexterii som dostal možnosť sedieť s prezidentom za jedným stolom a diskutovať s ním. Nepriamo tiež Nexteria pomohla tomu, že sa mi splnil jeden zo snov – byť hosťom v diskusii Pod lampou so Štefanom Hríbom.

Vyskúšal som si, aké je to byť bezdomovcom predávajúcim Nota Bene. Nahliadol som do zákulisia fungovania rôznych spoločností cez pravidelné projekty vo firmách. Dostal som príležitosť moderovať diskusiu s Pavlom Demešom. O mojej súčasnej práci v Exponea by som sa pravdepodobne nedozvedel, ak by som neabsolvoval Nexteriu.

Zdá sa, že čoraz viac mladých ľudí má potrebu angažovať sa vo veciach verejných. Svetlým príkladom je napríklad mladá enviromentálna aktivistka Greta Thunberg, ktorá oslovila svojou zanietenosťou celý svet. Pozoruješ tento trend aj na Slovensku?

Mám pozitívny dojem, že byť spoločensky angažovaným sa stáva novým trendom. V roku 2014 sme do obecného zastupiteľstva v Dolnom Lopašove kandidovali len dvaja mladíci. Po minuloročných komunálnych voľbách je prakticky celé zastupiteľstvo tvorené mladými na čele s 26-ročným starostom.

Zároveň si to všímam aj v novovzniknutých stranách Progresívne Slovensko a Spolu – obe majú celkom významný počet študentov medzi dobrovoľníkmi, či členmi.

Trendu spoločenskej angažovanosti praje aj Instagram – nejak extra sa ekológii nevenujem, ale sledujem viacerých ľudí na Slovensku, ktorí prezentujú zero-waste štýl či ochranu zvierat a prírody. Napadnú mi napríklad @nataliapazicka, @patrikpauliny, či do_miniaturka. Prípadne #trashtag výzva, keď ľudia počas prechádzky zberajú odpadky a potom o tom dávajú vedieť do sveta – niečo ako virálna Zelená hliadka.

Mne osobne sú názorovo najbližší ľudia, ktorí prezentujú, že politika je spoločensky prospešná vec a malo by nám záležať na tom, kto v nej dostane šancu. Za všetkých spomeniem @vladimiraledecka z Kancelárie prezidenta, ktorá často vyzýva k tomu, aby ľuďom záležalo na našej krajine.

Aký dôvod majú mladí ľudia zostávať na Slovensku?

Na to neexistuje jednoduchá odpoveď, ale odvíja sa to od toho, na čom každému z nich záleží. Ja ostávam na Slovensku, pretože mám k mojej rodnej krajine vzťah. Nie je to také hejslovácke vlastenectvo s klapkami na očiach. Mám mysľou blízko k slovenským regiónom, očarujú ma rôzne zapadnuté dedinky a zdá sa mi, že na ľudí v nich často zabúdame. Niektorí sa potom utiekajú k radikálnej voľbe rôznych pseudozáchrancov. Vnímam však, že sme dostatočne malá krajina, v ktorej je možné dosiahnuť pozitívne zmeny. Je však nutné, aby sa dobrí ľudia spojili, hľadali prieniky a ťahali za jeden povraz. Ako spievajú v jednej pesničke Živé kvety – „To, čo nás spája je silnejšie a väčšie ako to, čo nás delí.“

Regina Ulejová