Prešla si startupovým aj neziskovým prostredím a nakoniec zakotvila vo vedení organizácie Kolégium Antona Neuwirtha (KAN), ktoré sa venuje formácii a vzdelávaniu spoločensky angažovaných mladých ľudí. Vzdelávanie je vášňou, ktorej by chcela zasvätiť svoj život. Pri rozhodovaní jej v minulosti pomohla otázka: “Komu darujem svoju energiu, talenty, mladosť, skúsenosti?” Predstavujeme ti inšpiratívnu ženu a absolventku Nexteria Leadership Academy, Miroslavu Durankovú.

Ako si sa dostala k vedeniu KANu?

Po absolvovaní Kolégia Antona Neuwirtha som vždy bola v jeho blízkosti, tu som pomohla s náborom, tu so školením prezentačných zručností. Keď odchádzala vtedajšia riaditeľka, prišla ponuka, ktorá bola v niečom splneným snom a také ponuky sa predsa neodmietajú. Cítila som, že Kolégium je súčasťou mojej životnej vízie. Aby som to ale upresnila, v novembri 2018 som po štyri a pol rokoch odovzdala agendu riaditeľky mojej kolegyni a momentálne sa venujem novému projektu Kolégia – Akadémii veľkých diel.

Nebála si sa neziskového prostredia?

Ani nie. Celú svoju vysokú školu som sa pohybovala v neziskovom prostredí – bola som v AIESECu aj v Nexterii, študovala v Kolégiu. Naopak, vôbec ma nelákalo pracovať v korporácii, podvedome som od toho utekala. Lákal ma neziskový svet, lebo som s ním už mala skúsenosti a vďaka Nexterii som videla, že aj tu viem pracovať profesionálne a kvalitne.

Spomenula si Nexteriu. Akú úlohu hrala na ceste tam, kde si dnes?

V prvom rade mi dala ľudí, s ktorými sa dodnes stretávam a mám ich blízko pri srdci. Zároveň sú to ľudia, pri ktorých som mohla rásť. Videla som ako ľudia v Nexterii premýšľajú, ako formujú svoje ciele, ako sa správajú k druhým, ako riešia problémy. Nexteria mi nielen ukázala ako sa veci dajú robiť a meniť, ale aj dala dôveru veci meniť.

Mojím prvým projektom, na ktorom som sa v Nexterii spolupodieľala, bolo Fórum inšpiratívnych myšlienok, v rámci ktorého sme pripravili sériu inšpiratívnych podujatí. Prvé tri boli na témy: dôvera, kritické myslenie a proaktivita. Myslím, že všetky tri dobre charakterizujú to, čo som od Nexterie dostala spätne ako dar.

Pre koho je podľa teba určená Nexteria?

Pre ľudí, ktorí túžia po osobnostnom raste, ktorí chcú na sebe pracovať a vzdelávať sa. Ktorým zároveň záleží na hodnotách a chcú robiť veci poctivo. Nexteriu vnímam ako taký ostrovček pozitívnej deviácie. Ak chceš spoznávať rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorým nie je čudné robiť veci nad rámec svojich povinností, tak je Nexteria pre teba.

Môžeš bližšie popísať projekt Akadémia veľkých diel, ktorému sa aktuálne venuješ?

Akadémia veľkých diel je vzdelávací program pre stredoškolákov, prostredníctvom ktorého sa stretávajú s veľkými dielami západnej civilizácie, diskutujú navzájom a odpovedajú si na svoje životné otázky. V tomto projekte spolupracujeme so stredoškolskými učiteľmi, ktorí na svojej škole vytvoria klub s približne 15 študentmi. Za jeden rok sa stretnú 25-krát a prediskutujú príbehy nielen z kníh, ale aj filmov, hudby či maľby. Študentom a učiteľom dávame k dispozícii celú online knižnicu, kde budú mať k jednotlivým dielam prístup. Študentov chceme viesť k čítaniu a vnímaniu veľkých a dôležitých myšlienok, podporiť v nich rozvoj kritického myslenia a charakteru. Inšpirovať ich k veľkým veciam.

Z čoho vychádza tvoja motivácia rozvíjať mladých ľudí?

Asi je to moja vášeň pre rozvoj človeka. Jednak ja sama sa rada rozvíjam a zároveň je pre mňa veľkou odmenou vidieť, že ľudia okolo mňa rastú. Keď som sa rozhodovala, ako ďalej po výške (inak vnímam to ako luxus, že sa v dnešnej dobe môžeme takto slobodne rozhodovať), moja otázka znela “Komu darujem svoju energiu, talenty, mladosť, skúsenosti?” Vtedy som si uvedomila, že to všetko chcem dávať konkrétnym ľuďom a projektom, ktoré robia dobré veci a ktorým verím. Vnímala som, že vzdelávanie je jedna z najdôležitejších oblastí našich životov, ktorá nás závratne formuje, k dobrému, ale aj zlému a že záleží na tom, ako sa robí. V podstate som prirodzene ostala pri tom, čo som už aj tak milovala, len si to treba verbalizovať.

Keď sa ma niekto spýta, ako má “nájsť” svoju víziu, tak jedna z vecí, ktorú môže urobiť je pozrieť sa na svoj život a hľadať to, čo sa vždy v jeho živote nachádzalo, k čomu prirodzene inklinoval, čo bolo vždy prítomné v jeho živote. Pre mňa to vždy bolo vzdelávanie. Samozrejme aj vzdelávanie je veľmi široký pojem, ja si ten pojem vždy z roka na rok zužujem a dnes hovorím, že je to charakterové vzdelávanie – teda vzdelávanie so zameraním na rozvoj charakteru človeka, preto som to aj začala študovať na Univerzite v Birminghame.

Akými hodnotami sa v živote riadiš?

Ako prvé mi napadlo “Miluj svojho blížneho.” Nemám však nejaké hodnoty napísané na papieri, ktoré si pravidelne revidujem, skôr mám celú knihu príbehov a poznám stovky ľudí, ku ktorým by som sa svojím životom chcela priblížiť. Stotožňujem sa s hodnotami Kolégia – pravda, dobro, krása. Pravda v zmysle konať pravdivo, s integritou, byť pravdivý voči sebe a okoliu. Dobro v zmysle konať dobro, mať úctu k ľuďom a vnímať ich ako jedinečné bytosti. A krása v zmysle prinášať svojím konaním krásu do nášho sveta.

Čo by si odkázala 18-ročnej Mirke?

Aby sa nebála. Veľakrát bojujeme zbytočne so svojimi vnútornými strachmi ako napríklad strach zo zlyhania, z toho, že mi niečo nevyjde. Aby sa nebála ísť do vecí, aby verila sama sebe. V argentínskom tangu používame výraz “mistake is an information” – chyba je informácia, s ktorou vieš následne pracovať. Ak sa mi niečo nepodarí, je to informácia, ktorú je potrebné skúmať a hľadať dôvody ako aj riešenia.

Boli momenty, keď ťa strach brzdil?

Asi vo vzťahoch. Niekedy som niečo nepovedala a mala som alebo neurobila a mohla som. Ako sa hovorí, najviac lásky sa stratí medzi tým, čo malo byť povedané, no nebolo. V pracovných záležitostiach asi nie. Nebojím sa ísť do nových vecí, tam som tak trochu kaskadérkou.

Veľa ľudí má strach skúsiť niečo nové. Z čoho vychádza tvoje nastavenie, že sa toho nebojíš?

Vychádza asi z mojej súťaživosti, z toho, že rada bývam vo veciach prvá. No neznamená, že strach nemám, len si ho vyhodnocujem – pri každej novej príležitosti sa pýtam “Čo najhoršie sa môže stať?” Snažím sa pomenovať dôvod mojich strachov. A väčšinou zistím, že vlastne nič také hrozné sa nemôže stať, a preto do toho idem. Skôr mám opačný problém, brzdiť sa v tom, aby som nešla do ďalších nových vecí a šla do hĺbky v tých, ktoré už mám.

Valerián Lukačko